Počas cestovania ňou stretáva ľudí takých aj onakých, poväčšine však podivných a čudných. Nech sú už či takí alebo onakí, väčšina čudných a podivných sa dá zaradiť do 7 kategórií:
Zmätení: neustále potrebujú šíriť nejakú životnú pravdu. Napríklad, že kto sa nepridá k Jehovistom, toho zajtra príde zobrať Bubák a upraží ho v pekelných ohňoch. Tejto pravde a potrebe jej šírenia veria tak, ako pes na reťazi verí, že jeho životným poslaním je niekoho uhryznúť. Takže okolo frekventovaných zastávok obstávajú tieto osoby relatívne často. Škoda, že v Bratislave má máloktorá rodina pec na pevné palivo. Tie ich brožúry, relatívne dobre horia.
Druhovia - dvojica, muž a žena, môžu mať tak od 30 do 700 rokov, ťažko to z ich utrápených tvárí vyčítať. Majú špinavé svetre, žena nesie LIDL igelitku, chlap ledva seba. Títo ľudia pravdepodobne pracujú celé dni v hlučnom prostredí, potom sú z toho hluchí a musia po sebe neustále húkať. Po pár minútach jazdy vystupujú a strácajú sa v diaľke. Zvyšok príbehu je možné vidieť vo večerných správach na Markíze: „Druh sa v alkoholickom opojení vyhrážal svojej družke, že ju zabije sekerou. Muža musela spacifikovať privolaná policajná hliadka."
Prihovárači: ľudia, ktorí majú potrebu neustále sa prihovárať. Hoci čítate knihu, počúvate hudbu alebo chcete len tak relaxovať, oni sedia pri vás, neustále vám niečo hovoria, ťahajú príbehy ako zajace z klobúka.
Spoluobčania - príklad obvyklej situácie: dvaja tmavší spoluobčania sa hádajú v električke, neprestajne po sebe škrečia. Z kočíka sa škrekotom hlási o slovo tretí spoluobčan. „Dig, ty ma už nemiluješ!": hučí žena, načo muž kontruje, „Ale milujem, ty sprostá!" Tretí občan z kočíka stále len: „Vráá vráá, vráá". Potom už vystúpim, takže čo sa deje ďalej vie len pán boh a šofér električky.
Vetrovkári - revízori. Poviem rovno, lebo ak čítate tento blog v MHD, možno vám ušetrím dobrú náladu, ak vidíte okolo seba troch mužov v páperových vetrovkách, dohola vystrihaných a s tupými pohľadmi, buď si prichystajte cestovný lístok alebo unikajte z vozidla ako smrad. Páperová vetrovke je zrejme pre revízorov, neviem isto, lebo do týchto sfér až tak nevidím, niečo ako monterky pre sústružníka. Asi povinná rovnošata. Okrem toho, že im poskytuje spoľahlivú ochranu pred prízemným mrazom, dokonale ich dokáže označiť v anonymnom dave. Napriek tomu, že je apríl, vetrovkár sa nerád zrieka svojej rovnošaty, len sem tam ju zhodí, aby odhalil svetu tričko Thor Steinar.
Čekisti - (z anglického slova check - checkujú). Zásadne stoja pri dverách a blokujú tak proces nastupovania / vystupovania. Pozerajú dopredu, dozadu, čí nenaďabia na vetrovkárov. Ak ich zazrú, okamžite utekajú z vozidla. Ak ich nedajbože vetrovkári zadržia a prehradia im cestu, musia čekisti uhradiť stanovenú pokutu a strpieť malú spoločenskú hanbu za svoju pomalosť. Tá je v súčasnosti na úrovni 40 eur. To síce čekistu mrzí, veď každá koruna dobra v biednej dobe, v duchu si však už ihneď prepočítava, koľko mesiac jazdil dosiaľ zadarmo a tak ho dobrá nálada, napriek strate štyroch desiatok eur, neopúšťa.
Transportujúci - ľudia neustále prevážajúci MHDčkou nadrozmerné predmety. Neviem, či je to pasiou alebo inou mimovoľnou duševnou činnosťou, ale napríklad mám suseda, ktorý každé božie ráno navlačuje hore dole mestom gigantické predmety. Fantázii sa medze nekladú, od koberca cez kvetináč, akvárium, betlehem, loďky na diaľkové ovládanie, vzduchovky, až po kosačku. Ono to, že autobus má rozmery 15 a šírku tri metre neznamená, že predstavuje ekvivalent družstevnej Ávie a je možné ho využívať na prepravu drevenej veľryby či malotraktora aj s pripojeným kombinátorom.
A potom sú tu ešte aj špeciálne úkazy, ktoré prekonávajú aj zabehané desivé štandardy v bratislavskej MHD. Príkladom sú napríklad večerné jazdy linkou 201. Autobus plný všakovakých krivých tvári, ľudí pomočených, ľudí vreštiacich, ľudí bijúcich sa, ľudí, u ktorých ste si nie istý, či sú to vôbec ľudia alebo bytosti zo vzdialenej temnoty vesmíru. Po tom, ako som si pozrel film Alien verzus Predátor sa prikláňam k verzii s vesmírnymi bytosťami. Človek má dôvodné obavy o svoj holý život a dojem, že linka 201 určite štartuje a aj kotví v pekle, a Bratislavou len náhodne prechádza.
Ale inak je všetko v bratislavskej MHD šupa pecka.
*A prečo teda, keď mi všetko tak prestrašne vadí, chodím bratislavskou MHD? Nuž, keby krútim volantom, nemôžem každé ráno cestou do a cestou z roboty čítať knihy, cesty sú o jedno auto preplnenejšie a matička zem smogom špinavšia. Takže preto.
