Kým má na pol litra mäkkého a poldeci tvrdého, dá sa to ešte prežiť, ale všetko ide do zadku, hromží s pivom v jednej a cigaretou druhej ruke, Ľubomír. V rohu výčapu chrčí starý televízor, zatiaľ čo on s nostalgiou spomína na časy minulé. Vtedy mal robotu každý, povie a vyfúkne za ústa dymu do už beztak zadymenej miestnosti. Koľko sa spravilo, toľko sa spravilo, nikto človeka nebuzeroval. A ani fúkať nedávali, zavzdychne si a pozrie pritom na poloprázdny krígeľ piva, položený na zažltnutom podpivníku. Veru nie poloplný, ale poloprázdny. Doba naučila Ľubomíra pesimizmu. A veru ani s tými Rusmi nebolo až tak zle. Síce prišli na tankoch a čo. Na pivo bolo a v robote fúkať nedávali, formuluje svoje myšlienky o ideálnom živote. Krčma plná Ľubomírov súhlasne prikyvuje na tieto slová. Nikto nie je proti, žeby sa tie časy vrátili. Časy istôt.
Ľubko, ešte si dáš pivečko? Kričí na Ľubomíra výčapníčka, ale ide len o rečnícku otázku. Vie, že Ľubomír pri pive strávi celý deň, aj celý večer. Tak ako každý deň a každý večer.