Maturitné ťažkosti

Autor: Jaro Horváth | 2.5.2013 o 10:41 | Karma článku: 7,61 | Prečítané:  864x

Rútia sa ulicami. Už na prvý pohľad na nich badať nervozitu. Sú neistí, spotení a pod pazuchami si nesú kapsu s dokumentmi. Hovoria stroho a sťažka, akoby stratili všetko, čo mali v mozgoch pripravené a v ústach im uschol jazyk. Mladí chlapci v neforemných sakách, našťastie už nie kolotočiarsky fialových, dievčatá v pestrofarebných šatách rôznej nominálnej hodnoty. V ich očiach vidieť spýtavé pohľady. Čo len s nami bude. Kam sa podieť, čo robiť... O kom je reč? No keďže je máj, čas lámania chleba pre ďalšiu generáciu, nebude to o podomových predajcoch zaručene lacnej elektriny, ale o mládeži so zelenou stužkou. Veru tak, o maturantoch.

Majú už vybraté školy, no aj pochybnosti, či si vybrali správne. Väčšina z nich nevie, čo chce na raňajky, nieto ešte, čím byť v budúcnosti. Ale to je v tom veku normálne. Dokonca je to normálne aj o desať rokov neskôr.  Ruky sa im potia, pero šmýka v prstoch. Na papieroch, v ktorých na poslednú chvíľu listujú, nechávajú mastne škvrny. Snažia sa ich vysušiť, no mokvajú ten papier ešte viac. Nervozita pribúda. Slzia, doslova rumádzgajú, prečo sa štyri roky neučili. A že čo teraz. Jój maminka!

Napriek ubezpečeniam starých harcovníkov, že maturita je nič, že zmaturuje každý, a že maturita formalita, maturantov trasie ako Zetor na voľnobeh. Prosia, nech už ten horor skončí. Ešte nevedia, že na univerzite to budú zvládať každý semester a bez sĺz. Pravidelná stolica je teraz pre nich len zbožným prianím, takisto aj dobrý spánok. V nočných morách sa im zjavuje neobľúbený učiteľ. Má prasaciu tvár, riedku pokrývku hlavy a veľký kovový rám dioptrických okuliarov sa mu trasie na fľakatej tvári. Takýto desivý je inak tichý a milý učiteľ v ich morách. V nich sa im chechce do tváre a ako odplatu za štyri roky ignorovania jeho predmetu sľubuje, že nezmaturujú.

Veru tak, detváky na rázcestí života. Sentiment nám vykúzli letmý úsmev, keď  na nich pozeráme. My staré harpúny totiž vieme to, čo oni ešte nie. Že práve prežívajú najkrajšie mesiace svojho života. Držím im palce a tlačím slzu naspäť do oka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Američania spozorneli. Slovenské kosatce sú hodné Oscara

Babičkina čipka, Zlatovláska či Bratislavský princ nie sú názvy rozprávok, ale originálne odrody irisov a gladiol, ktoré získali prestížne svetové ocenenia.

DOMOV

Architekt: Nikde som nezažil to, čo na Námestí slobody

Socializmus architektovi neprekáža, dôležitá je funkčnosť.


Už ste čítali?