Ľudia v tých lacnejších kývajú, niektorí spomalia a otvoria okno, povzbudzujú. Asi dúfajúc, že som nejaký Armstrong na dovolenke v anonymite Slovenska. Autá so zahraničnými ŠPZ obiehajú úctivo veľkým oblúkom, pritom venujú pohľad, úsmev, často krát majú bicykle naložené na streche. Motorkári nezriedka zakývajú, zatrúbia na pozdrav, akoby som bol jeden z nich. Od ostatných cyklistov zbieram tipy, ochotne poskytujú informácie, potrehy. Prípadne navrhnú, aby som sa aspoň na kus pridal k nim. Na cestách má človek úplne iný pohľad na svet okolo seba, ako doma v papučiach. Tu neplatí kríza, čierna budúcnosť, len pot, drina a dobrý pocit z prekonania seba samého. Vynikajúci liek na nezdar každého druhu.
Šliapem okolo cesty. Rád. A nie som prostitútka.
Hovorí sa, že z konského chrbta je pohľad na svet najkrajší. Dovolím si oponovať. Pohľad zo sedla bicykla je minimálne rovnako krásny. V poslednej dobe čoraz častejšie spoznávam našu krajinu, kultúru, ale aj sám seba spoza riadidiel bicykla. Tie chvíle keď človek nevládze, šľape z posledných síl kopec a do cieľa ešte ďaleko. Vtedy po chvíľke oddychu objavím v sebe ďalší rezervoár síl a pokračujem ďalej. Svištia okolo mňa kamióny, mám čo robiť aby som sa udržal na dvoch. Drahšie čierne autá so slovenskou ŠPZ jazdia okolo mňa tak blízko, že až cítim pohladenie ich spätných zrkadiel na svojom ľavom líci. Možno si povedia, že blázon šľape, keď sa môže viezť.