Moja najobľúbenejšia kniha

Autor: Jaro Horváth | 20.5.2014 o 9:42 | (upravené 20.5.2014 o 10:16) Karma článku: 3,73 | Prečítané:  556x

Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že viem len povrchne pindať na svet, vysmievať sa z pomerov a ľudskej hlúposti a že tak celkovo spomínam len negatívne veci a neviem oceniť tie, ktoré sú dobré. A že by som sa mal nad sebou zamyslieť a napísať aj čosi pekné, alebo sa vykašľať na to. Krátko som sa teda nad sebou zamyslel a naskutku som si uvedomil, že okolo seba šírim len temné myšlienky, iróniu, cynizmus, sarkazmus a čože ja viem čo všetko a že by som sa naozaj mal skonsolidovať. A keďže veľmi rád čítam knihy a nie hocijaké, lež knihy skvelé, bolo by, možno na škodu, práve o túto časť môjho života sa nepodeliť. Takže teda moja najobľúbenejšia kniha je...

Keďže som za svoj pomerne dlhý život prečítal pomerne dosť kníh, ťažko bolo určiť jednu, ktorá je tá najlepšia. Za dlho bol môj najobľúbenejší autor Khaled Hosseini. Jeho knihy Majster Šarkanov a najmä Tisíc žiarivých sĺnk dokázali pohnúť mojou zatrpklou dušou a dodnes keď na ne, a silný príbeh v nich spomínam, behá mi mráz po chrbte. Neskôr som začal čítať viac klasiky a cez ňu som sa vlastne aj dostal ku knihe, ktorá je pre mňa zrejme tá naj. Volá sa „Levie srdce“ a jej autorom je ukrajinský spisovateľ Pavlo Zahrebelnyj. Prv než si názov začnete asociovať s nejakým silným príbehom, povedzme zo Škótska, ktorý sa neskôr sfilmoval a hlavnú úlohu v ňom si zahral Mel Gibson, musím vysvetliť, že príbeh Levieho srdca sa odohráva na Ukrajine a s Melom Gibsonom nemá spoločné absolútne nič.

Ako som už spomenul, na pohľad jednoduchý príbeh sa odohráva na Ukrajine a jeho hlavná dejová linka popisuje presídlenie jednej dediny (Karpovho Jaru) na iné miesto a zároveň premenovanie dediny na pokrokový názov: Svitlojarsk. Hlavnou postavou je zaľúbenec Hryšo Levenec, prezývaný Levie srdce. Medzi ďalšie postavy patria: Sváko Znovuzvoliť, Ivan Bezturbotnyj, rodiny Samusovcov a Sčusovcov, sváko Bezkorovajnyj, tetka Lysičková, tetka Jalosovetka a iní.

Pomedzi hlavnú dejovú linku, ktorú tvorí presídlenie dediny, autor servíruje obrovské množstvo skvelých príbehov o vzťahoch medzi dedinčanmi, o bojoch medzi rodinami Samusovcov a Sčusovcov

Dedinčanov napríklad trápila nízka produktivita práce, spôsobená tým, že sa kolchozníci počas práce všakovako zabávali a nemysleli na prácu. Tu sa autor knihy ukazuje ako veľký vizionár. A to nebol ani Steve Jobs:

V budúcnosti určite budú všade televízne kamery, ako vo ľvovskom závode Elektron alebo amerických obchodných domoch, a vedúci bude môcť vidieť, kto naozaj pracuje a kto kreslí na papier koníky.“

Pre nás sú celebritami rôzne napuchnuté vysolariované a napuchnuté ropuchy z televíznej obrazovky. V Karpovom Jare sú nimi kolchozníci, presnejšie mechanizátori.

„Mechanizátor by sme mohli prirovnať k ministrovi, alebo národnému umelcovi – všetci ho poznajú, vždy je na očiach, nič nemôže utajiť. Všetci vedia, kam sa vybral s kombajnom alebo s traktorom. Vidia ho aj vtedy, keď sa niekam vezie na motorke, vedia aj to, kam sa vezie, ba aj to, že si trochu vypil a čo pri tom zjedol. Taká je už cena popularity.“

Knihou sa nesú skvelé opisy, bohatý jazyk, za ktorý treba poďakovať aj prekladateľovi, ktorým bol Andrej Pestremenko. V knihe tiež nájdeme vskutku krásnu definícia dedinského života a starostlivosti o zvieratá. Ach jáj, dávno je to, čo som Levie srdce čítal, ale ako vyberám tieto state sem na blog, asi si ju budem musieť opäť po večeroch otvoriť.

„Človek však už odmalička začína pociťovať zodpovednosť pred nemými živočíchmi, ktoré sa na neho dôverčivo spoliehajú. Nakŕm, napoj, obriaď, podsteľ! Pes, mačka, krava, sviňa, sliepky i včely ustavične vyžadujú opateru a starostlivosť. Človek má toľko roboty, že by ju nezvládol ani do konca života...Ale každý večer napokon prichádza chvíľa, keď všetci dedinčania, mladší i starší, majú právo povedať: „Urobili sme dnes všetko, čo sme mali urobiť!“.

Nuž a vlastne ako píšem tieto riadky, nabehli mi na rozum ďalšie a ďalšie fantastické knihy, ktoré som čítal s radosťou, pomaly, a stále mi pri nich chodilo po rozume, že aká škoda, že ich raz dočítam. A že ktovie či ešte niekedy takú dobrú knihu nájdem. Tak práve o tých knihách inokedy. Alebo aj nie. Uvidíme.

 

Zdroj: Levie srdce, Pavlo Zahrebelnyj, 1978, Nakladateľstvo Pravda, 1983.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?