Piatkový televízny program

Autor: Jaro Horváth | 15.12.2013 o 11:35 | (upravené 13.3.2014 o 21:03) Karma článku: 13,02 | Prečítané:  1361x

Z času na čas nastane v živote človeka, žiaľbohu, chvíľa, kedy si nenavyberá. A nemusí ísť práve o moment, keď sa ocitnete sami vo väzenskej sprche, len vy, mydlo a dvestokilový hlavohruď, ktorý si vás práve vyhliadol ako chuťovku po osprchovaní. Napríklad je možné, že sa občas dostanete do situácie, keď musíte v piatok podvečer sledovať televíziu. Lebo je možné, opäť žiaľbohu, že sa v tej situácii ocitnete celkom nevinne. Napríklad ja som bol minule u známych a zatiaľ, čo sa oni venovali spoločenskej hre, veď predsa len je to lepšie, ako nemo popíjať víno a čakať, kým alkohol spojí neznáme tváre, ja jediný som o hru nejavil záujem a tak som ostal osamotený v spoločnosti piva a televízora. Kým prvý pivo veštilo pekný večer, s televízorom to už také jednoznačné nebolo. Nuž ale uvedomil som si, že tým, že si to pozriem ja, môžem skrze článok odporučiť alebo vyvarovať piatkové sledovanie programu množstvu iných ľudí a teda si pred Vianocami pripísať na konto toľko žiadaný dobrý skutok.

Pri nahliadnutí do programu napríklad Narkózy sa človek nemôže ubrániť pocitu, že ponuka pripomína bohato prestretý stôl, pričom v každej mise je to isté, a aj to sa podáva až po tom, ako to dvadsať druhov dobytka zjedlo a vygrcalo. A ešte raz zjedlo a ešte raz vygrcalo a až potom sa to podáva. Vzhľadom nato, že piatok takmer bez výhrady patrí Štefanovi Segalovi a ja viem, že v tom filme bude hrať veterána z vojny v Perzskom zálive, bude vdovec s dospievajúcou dcérou, žijúci v malom mestečku, živiaci sa ako majiteľ predajne domácich potrieb. Ale to len do momentu, pokým mu tú dcéru neunesie čínska, ruská alebo japonská mafia. A po zvyšok filmu sledujeme, ako Štefan jedného po druhom, tlčie buď potetovaných Číňanov, negramotných Rusov v baraniciach a s kalašnikovmi, alebo Japoncov v tých ich reštauráciách s papierovými stenami, kde sa sedí pri stolčeku v tureckom sede. Veľmi sa kajám, že som vám týmito riadkami prespoileroval 97% Štefanovej tvorby, ale aspoň už všetko viete a Narkózu môžete v piatok večer smelo obísť.

Presúvame sa preto k televízii Citoslovce. Tam cez týždeň v otázke dramaturgie priam hýria kreativitou a tak keď dorazíte večer domov z práce, môžete takmer nonstop sledovať bandu amatérskych murárov a ich snahu postaviť si niečo, čo má byť rodinný dom snov, ale vo výsledku to vyzerá horšie ako neskoro gotická dreváreň zo začiatku 18.storočia. V piatok však na Vás čakajú namiesto remeselníkov divadelníci, a to konkrétne v inscenácii Panelák, čo sú herecké výkony na úrovni: dramatická situácia v susedovej kuchyni, kde dospievajúcich hrajú 30 roční plešatí absolventi VŠMU a celé je to okorenené vulgarizmami ako „do riti", „ty si debil" alebo „zavri si už tú klapačku!".

Čo sa týka mňa, ja radšej zatváram kanál televízie Citoslovce a idem navštíviť poslednú baštu kvality. Aspoň taká by mala byť televízia, ktorú nedobrovoľne platí každý z nás. Žiaľbohu, že chvalabohu. Stojí to za tie eurá? Drží aspoň táto ustanovizeň Slovenské televízne vysielanie centimetre nad hnojiskom? Odpoveď znie: nie, nedrží. Prajm tajm piatkového večera STV totiž zaberá relácia „Milujem Slovensko". Z mätúceho názvu by mohlo vyplývať, že vždy výborne naladený moderátor Martin Nikodým jazdí na nejakom rýdzo Slovenskom premiestňovadle, povedzme na plti alebo na Kii, po Váhu hore dole a predstavuje Slovači krásy ich vlastnej krajiny, ktoré nemajú čas spoznávať, keďže celé dni zarábajú Kórejcom na prémie. Zdanie však klame.

V relácii ide v podstate o to, že dva tímy celebrít súťažia proti sebe vo všakovakých disciplínach, ktoré niekedy viac, niekedy menej, skôr menej, súvisia so Slovenskom ako takým. Napríklad majú v strede štúdia slepú mapu, na ktorej majú ukázať, kde sa nachádza Bardejov. Vzhľadom nato, že Slovensko nemá rozlohu Sovietskeho zväzu, sa im to sem tam podarí trafiť aspoň na správnu polku republiky. Pomedzi jednotlivé súťažné časti hrá kapela, na čele so skrachovaným superstáristom Samuelom, tradičné slovenské piesne, napríklad Misha - Spomalíme svet. Aj keď by sa podľa názvu piesne mohlo zdať, že ide o alegorickú inotaj starých mám z Horehronia, ktoré nesúhlasia s rýchlym mestským životom a tak radšej v prítmí hlinenej chyže štrikujú svetre vnukom, aby boli kuul, keď si pôjdu na starodávnych bicykloch pre bio zeleninu v bedničkách, opäť tomu tak nie je. Nejde ani o pieseň starú, ani o pieseň tradičnú. Počas týchto pesničiek všetci kŕčovito tancujú, nevedia čo s rukami, tak silene tlieskajú, Nikodým sa pohupuje a spieva text piesne, ktorý číta z monitora nad hlavami publika. Ťažko je to opísať túto grotesku počas pesničiek, fakt len kvôli tejto jedinej veci sa oplatí túto reláciu pozrieť.

Proste tak a dobre, keby tvorcovia relácie Milujem Slovensko mali túto krajinu naozaj radi, nikdy by takéto niečo nevypustili na svetlo sveta, alebo by ju aspoň pomenovali, čo ja viem, Milujem tekvice, aby si prípadný náhodný zahraničiar nemusel myslieť, že  sme tu kompletne drbnutí a to v nadrapujúce sa v televízore je reprezentatívna vzorka národa.

V podstate z tohto všetkého nazretia na piatkový televízny program vyplýva, že v prípade, ak na koniec týždňa nemáte nič lepšie, môžete večer kľudne stráviť pozeraním cez neumyté okno paneláka do sídliskovej tmy a bude to mať približne rovnaký efekt, ako pozeranie Slovenských televíznych staníc. Alebo lepší.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?